Humanistická psychológia je významný smer v rámci psychológie 20. storočia. Vznikla ako alternatíva k psychoanalytickému a behaviorálnemu prístupu. Všeobecne sa príliš nezaujíma o teórie a sústredí sa práve na prax a psychoterapiu, teda na každodennosť bežných ľudí a riešenie ich problémov. Kladie do popredia jedinečnosť človeka. Humanistická psychológia (tzv. tretia sila v psychológii) vznikla v 50. rokoch, kedy skupina psychológov založila tzv. Spoločnosť pre humanistickú psychológiu ako alternatívu k psychoanalytickému a behaviorálnemu prístupu. Tento smer si mnoho nezakladá na teóriách a je zameraný najviac terapeuticky (teda liečebne), poradensky, či výchovne.
Vo svojom prístupe človeka neanalyzuje ale pristupuje k nemu celostne (holisticky). Zaujíma sa o každodennosť normálnych ľudí, riešenie ich problémov. Upozorňuje na jedinečnosť každého z nás. Humanistická psychológia je učenie o osobnosti ako celku so zvláštnym záujmom o hodnoty a morálne dynamizmu ľudskej aktivity. Nemá "jedného vodcu", hlavnými predstaviteľmi sú Abrahám H. Maslow a Carl R. Rogers. Avšak aj ďalší psychológovia mali humanistický postoj, z radov psychoanalytikov možno menovať napr. Carla Gustava Junga, Alfreda Adlera a Erika Eriksona, ktorých pohľad sa líšil od pohľadu Sigmunda Freuda. Označenie humanistický psychológ určite prislúcha aj predstaviteľovi teórie rysov Gordonovi Allportovi a zakladateľovi existenciálnej analýzy Viktorovi Franklovi.
Humanistická psychológia a psychoterapia je veľmi blízka existenciálnej terapii. Ako svojho zakladateľa spomenieme C. R. Rogersa. Jeho prístup je nedirektívny a na rozdiel od klasických psychoanalytikov verí v slobodnú vôľu človeka a jeho schopnosť a túžbu rozvíjať sa. Sústredí sa na situáciu „tu a teraz“ a príliš sa nezaoberá minulosťou. Humanistický terapeut berie klienta ako jedinečnú ľudskú bytosť, ktorá si zasluhuje úctu a rešpekt. Sám Carl Rogers sa hlásil k fenomenológii a bol ovplyvnený existenciálnou filozofiou. Práve pojmy ako akceptácia, empatia a aktívne načúvanie bez odsudzovania klienta sú jej ústrednými rysmi. Klient je vedený k väčšiemu sebauplatneniu, teda k väčšej schopnosti byť autentický, byť sám sebou. Rogers zastával optimistický pohľad na ľudský organizmus, za čo by neskôr kritizovaný. Kritici totiž považovali jeho očakávania od človeka za nerealistické. On sa však domnieval, že práve silné vnútorné zdroje sú základom prežívania.
Existenciálna a humanistická psychológia sa zaoberajú ľudským prežívaním. A práve tu sa uplatňuje fenomenológia, teda introspektívne preskúmavanie vnútornej skúsenosti a jej zmysel. Samotná terapia má budovať pocit slobody, porozumenia a bezpečia. Úlohou terapeuta je otvorený rozhovor s klientom bez posúdenia. Osoba, ktorá navštívi špecialistu, má šancu analyzovať svoje mysle a pocity, lepšie porozumieť svojim zdrojom a pracovať na problémoch spojených so sebaúctou. Proces sebarozvoja, učenia alebo liečby, ktorý sprevádza humanistickú psychoterapiu, závisí aj od viacerých faktorov. Jednou z nich je špecifický humanistický trend, z ktorého psychológ vychádza.
Spôsob formovania porozumenia s klientom v závisí od prístupu terapeuta. Prvou fázou vytvárania tohto vzťahu je terapeutická konzultácia – môže ísť dokonca o niekoľko sedení, počas ktorých majú obe strany možnosť zoznámiť sa. Ak je klient s formou stretnutia spokojný, môže sa rozhodnúť prediskutovať podmienky terapeutického kontaktu. Počas správnej terapie diskutované problémy závisia od individuálnych potrieb človeka. Terapia je založená na dialógu, budovaní dôvery a konkrétnom terapeutickom vzťahu. Kľúčom je zamerať sa na moment. Ide o skúsenosť, ktorá vám umožní nielen preskúmať svoje „ja“, ale aj viesť otvorený a autentický dialóg s terapeutom. Postupné otváranie sa počas nasledujúcich stretnutí nemá pacienta prinútiť prispôsobiť sa vonkajšiemu svetu, ale uľahčiť jeho vnútornú evolúciu a zmierniť príznaky, ktoré ho trápia.
Zaujali Vás informácie o psychológii ? Alebo máte ďalšie otázky a hľadáte odpovede ? V prípade potreby nás kontaktujte online formou alebo telefonicky +421 947 919 951