Transpersonálna psychológia

Základom transpersonálnej psychológie je presvedčenie, že vnútorná spiritualita je podstatnou a neoddeliteľnou súčasťou ľudskej existencie. Kladie dôraz na zážitky a stavy vedomia, ktoré sú popisované ako mystické, transcendentálne, vrcholné, holotropné, spirituálne, teda také, ktoré presahujú rámec bežnej každodennej skúsenosti. Tieto zmenené, mimoriadne stavy vedomia študuje, snaží sa im porozumieť a využiť ich terapeutický, transformačný a evolučný potenciál. Ak by sme sa ponorili hlbšie do minulosti, našli by sme množstvo informácií a dôkazov o tom, že dôraz na spiritualitu a duchovnú múdrosť sa vyskytoval naprieč každou kultúrou. Už staroveké kultúry vedeli, akú silu v sebe transcendentálne zážitky nesú, nie len z hľadiska rozvoja, ale najmä liečenia. Veď spiritualita sprevádzala človeka po tisícročia, bola prirodzenou súčasťou života. Aj napriek tomu sme sa však za posledných niekoľko desaťročí ako spoločnosť ocitli na mieste, kde táto forma spojenia začala výrazne kolísať, dokonca býva bagatelizovaná.

Vznik transpersonálnej západnej psychológie nového smeru je datovaný do 60. rokov, kedy psychológovia zastávajúci humanistický prístup, Abrahám Maslow, Anthony Sutich a Stanislav Grof, prvýkrát použili termín transpersonálnej psychológie a formulovali jej zásady V polovici dvadsiateho storočia začala v psychológii narastať nespokojnosť s jej doterajšími hlavnými smermi, ktorými boli psychoanalýza a behaviorizmus. Najmä americký psychológ Abraham Maslow kritizoval obmedzené možnosti týchto prístupov na pochopenie ľudskej psychiky a vnútra. Behaviorizmus podľa neho mohol byť uplatňovaný iba v tých aspektoch ľudského správania, ktoré sú zdieľané so zvieratami, na ktorých bol výskum vykonávaný. Nemal teda žiadnu vypovedajúcu hodnotu pre vyššie, špecificky ľudské vlastnosti a oblasti života, ako je vedomie vlastného ja, sebaurčenie, osobná sloboda, láska, etika, umenie, filozofia, náboženstvo a veda.

Freudovu psychoanalýzu odmietal z dôvodu jej zamerania na skúmanie prevažne psychopatologických procesov a vyvodzovanie záverov iba na základe bazálnych inštinktov. Maslow zastával presvedčenie, že v psychológii majú byť zlúčené objektívne pozorovania s introspekciou. Jeho názory ovplyvnili zásadne ďalší vývoj tzv. tretie sily psychológie. Spolu s Anthony Sutichom založil Asociáciu humanistickej psychológie a stal sa hlavným predstaviteľom humanistického smeru v psychológii. Humanistický pohľad na človeka je celostný, vníma ľudskú bytosť ako celok, zaujímajú ju všetky základné ľudské potreby i vyššie hodnoty a spôsoby ich napĺňania. Na vrchole Maslowovej pyramídy potrieb stoja ľudská potreba sebarealizácie, preto toto nové hnutie vysoko oceňovalo osobnú slobodu a schopnosť jedinca predvídať a riadiť svoj vlastný život. Napriek nesporným pozitívam humanistických smerov v psychológii, si napr. aj autori Maslow a Sutich uvedomovali nedostatky svojho novo vytvoreného konceptu a cítili potrebu doplniť ho o dôležitú, doteraz zabúdanú duchovnú dimenziu ľudskej psychiky. Abraham Maslow dokonca už pri formulovaní myšlienok humanistickej psychológie predvídal nástup nového psychologického smeru a vyhlásil, že je pripravená cesta pre „štvrtú silu“ psychológia, ktorá bude „nadpersonálna“ a „transhumanná“.

V šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia vzrastal záujem o východné duchovné náuky, meditácie, mystické tradície a pôvodné prírodné a šamanské múdrosti. objavy nových skúseností, označovaných ako mystické zážitky. vo výskume ľudského vedomia spôsobili v tej dobe prebiehajúce rozsiahle experimenty s psychedelickými látkami, ktoré tiež prinášali transpersonálne zážitky a zmenené alebo rozšírené stavy vedomia. Vodcovskou osobnosťou psychedelického hnutia bol americký psychológ Timothy Leary, ktorý bol po svojej osobnej psychedelickej skúsenosti presvedčený o skrytých možnostiach vedomia.

Všetky tieto okolnosti prispeli k formovaniu nového psychologického smeru. Bolo nemožné, aby komplexná a medzikultúrne platná psychológia naďalej zabúdala pozorovanie mystických stavov, kozmického vedomia, psychedelických zážitkov, náboženské, umelecké a vedecké inšpirácie. S cieľom formovať novú psychológiu, obohatenú o duchovný rozmer ľudskej psychiky a zahŕňajúci „celé spektrum ľudských zážitkov vrátane rôznych druhov neobvyklých stavov vedomia“, vznikla v roku 1967 malá pracovná skupina. Jej členovia, Abrahám Maslow, Anthony Sutich, Stanislav Grof, James Fadiman, Miles Vich a Sonya Marguliesová, sa opakovane schádzali a diskutovali o novom koncepte v Menlo Parku v Kalifornii. Na jednom z týchto stretnutí Stanislav Grof navrhol pre túto novú disciplínu názov transpersonálnej psychológie. Anthony Sutich a Abrahám Maslow jeho návrh prijali a opustili tak svoj pôvodne zamýšľaný názov „transhumanistická psychológia“, alebo „psychológia presahujúca humanistické dimenzie“. Tým sa začala nová fáza vo vývoji transpersonálnej psychológie a súčasne nastal problém, pretože jej obsah nebol v súlade s doterajším materialistickým svetovým názorom. K riešeniu tejto otázky významne prispeli knihy fyzika Fritjofa Capry, v ktorých poukázal na radikálnu zmenu vedy a nové, revolučné poznatky vo fyzike, ktoré boli tiež problémom pre existujúcu vedeckú generáciu. Z prirodzeného spájania a prelínania transpersonálnej psychológie s ďalšími vednými odbormi vznikla Medzinárodná transpersonálna spoločnosť, ktorej rámci bola postupne vytvorená koncepcia nového vedeckého myslenia a podklad pre novú vedeckú paradigmu.

Transpersonálna psychológia sa už od začiatku svojho vzniku stretávala a doteraz zápasí s odmietaním prevažnej časti odbornej verejnosti. Je kritizovaná za nevedecký, iracionálny prístup a niekedy nazývaná aj novodobým náboženstvom. Odporcovia transpersonálnej psychológie tu zásadne odmietajú základné predpoklad transpersonálnej psychológie, že zážitky z mimoriadnych stavov vedomia sú výpoveďou o skutočnej realite, najčastejšie minulej. Posudzujú ich iba ako halucinácie, spôsobené intoxikáciou. Napádajú nedostatočnosť Grofových argumentov, ktoré podľa ich názorov sám svojím podaním spochybňuje, keď hovorí, že transpersonálne zážitky zahŕňajú reálne udalosti „nevysvetliteľným spôsobom.“Liečebný efekt, ktorý Stanislav Grof prisudzuje stavom navodeným holotropným dýchaním, pripúšťanie iba v zmysle placebového efektu. Tento efekt pôsobí pri akejkoľvek liečbe, klasickej i alternatívnej, a ako tretí faktor dopĺňa pôsobenie hojivej sily prírody a účinok medikamentu. Transpersonálna psychológia však v každom prípade prináša istú výzvu materialistickému mysleniu. Avšak iba seriózne vedecké výskumy môžu priniesť odpoveď na otázku týkajúcu sa reálnosti mystických zážitkov a zistiť, či vypovedajú o určitých základných aspektoch bytia, alebo sú výsledkom fantázie či duševnej chroby.