Psychológia je veda, ktorá sa zaoberá štúdiom ľudskej psychiky (z gréckych slov psyché - duša, logos - veda, slovo). Je vedou o zákonitostiach psychiky, opisuje psychické javy, vysvetľuje podmienky ich vzniku, ich priebeh a vývin, zisťuje teda zákonitosti psychických javov Hoci psychológia formálne nepatrila medzi vedné odbory až do roku 1870, ľudia sa vždy zaujímali o vysvetlenie správania človeka. Korene psychológie možno nájsť vo filozofii a medicíne v starovekom Egypte, Grécku, Indii a Ríme. Filozofi debatovali o tom, či myseľ alebo mysliaca časť človeka sa dá študovať vedecky, diskutovali o povahe mysle a o tom, kde sa myseľ nachádza. Psychológia vznikla ako samostatná vedná disciplína v roku 1879. Dovtedy sa rozvíjala v rámci filozofie. Zakladateľ psychológie bol Wilhelm Wundt. Na univerzite v Lipsku založil prvé psychologické laboratórium. Robil prvé experimenty zo svojimi študentmi. Vznikla experimentálna psychológia. Podľa Wundta je predmetom skúmania psychológie vedomie. Jeho skúmanie bolo na základe sebapozorovania, čo sa označuje introspekcia. Celá psychológia, ktorú vybudoval sa volala introspektívna psychológia (extrospekcia je pozorovanie správania sa iných osôb).
Psychológia ako veda vo svojom vývoji - čerpala z množstva vedných odborov, ako prírodovedeckých, tak aj spoločensko-vedných. V tejto súvislosti štúdium psychológie vyžaduje nielen znalosti o stavbe a funkciách nervového systému, ale aj solídne poznatky z biológie, psychiatrie, neurológie a pod. Môžeme konštatovať, že vedecká disciplína, akou psychológia je, patrí medzi vedy o človeku (Řehulka 1995). Inými slovami psychológia je vedou, ktorá študuje správanie, mentálne procesy a telesné dianie človeka,vrátane vzájomných vzťahov a interakcií. Zároveň ju môžeme vnímať ako vedu o správaní a mysli človeka. V tomto ukotvení sa správanie vzťahuje na pozorovateľné činy človeka. Myseľ pomenúva pocity, vnímanie, spomienky, myšlienky, sny, motívy, emócie a ďalšie subjektívne skúsenosti. Ide teda o určité myšlienky a pocity, ktoré zažívame v každej chvíli života, ale ktoré nikto iný nemôže vidieť. To, že je psychológia vedou, predstavuje všetky pokusy o zodpovedanie otázok prostredníctvom systematického zhromažďovania a logickej analýzy objektívne pozorovateľných údajov. Väčšina údajov je v psychológii založená na pozorovaní správania, pretože správanie je priamo pozorovateľné a prežívanie nie. V tejto súvislosti sa poznatky získané zo správania využívajú často na vyvodenie súvislostí fungovania prežívania človeka. Ľudské správanie a myseľ existujú pomerne dlho a psychológovia neboli prví, ktorí sa pokúsili ich definovať. Na ich rozlíšení sa podieľali už filozofi, ktorí sa týmito oblasťami zaoberajú už tisíce rokov.
Založenie prvého laboratória v experimentálnej psychológii - sa všeobecne pripisuje lekárovi a fyziológovi Wilhelmovi M. Wundtovi, ktorý získal lekársky titul na univerzite v Heidelbergu v roku 1855. Prírodné vedy sa stali legitimizovanými ako riadny študijný odbor a boli spojené s lekárskym vzdelaním na univerzitách. Výskumné laboratóriá boli akceptovanou súčasťou štruktúry univerzity, a tak bolo možné vykonávať vedecké výskumy. Pre M. Wundta bolo cieľom psychológie študovať vedomé procesy mysle a tela. Chcel vedieť, aké myšlienkové procesy nám umožňujú zažiť vonkajší svet. Pokúsil sa podrobne opísať štruktúru našich duševných skúseností. Podobne ako chemik, ktorý sa pýta, aké elementy tvoria rôzne látky, aj Wilhelm M. Wundt sa pýtal, aké prvky a v akých kombináciách sú zdrojom mentálnych procesov. Jeho názor, že duševné zážitky boli vytvorené rôznymi prvkami, sa nazýva štrukturalizmus.
V prvých rokoch psychológie dominovala postupnosť - rôznych psychologických smerov. Ako sa psychológia rozvíjala, tak sa rozširoval aj počet a rozmanitosť tém, ktorým sa venujú psychológovia. Od začiatku 60. rokov oblasť psychológie prekvitá. Stále rastie rýchlym tempom a rovnako aj do hĺbky a určitého spektra predmetov, ktorým sa psychológovia venujú. Na každú tému v psychológii je možné preto nazerať mnohými spôsobmi (Cherry 2019). V modernej psychológii rozlišujeme sedem hlavných perspektív: biologická (obdobie od roku 1870 - Wilhelm M. Wundt), psychodynamická (obdobie od roku 1900 - Zigmund Freud), behaviorálna (obdobie od roku 1930 - John Watson, Ivan P. Pavlov, Burrus F. Skinner), humanistická (obdobie od roku 1950 - Carl Rogers, Abraham Maslow), kognitívna (obdobie od roku 1870 - Jean Piaget, Albert Bandura), evolučná (obdobie od roku 2000 - David Buss) a medzikultúrna perspektíva (Cherry 2019; Fernald 2007).
Biologická perspektíva má svoje korene - v raných štrukturalistických a funkcionalistických psychologických štúdiách a rovnako ako aj ostatné hlavné perspektívy má aj dnes svoj význam. Otázky filozofie ohľadom problému mysle, tela a povahe vedomosti boli záujmom doby, ktorá viedla k ranému vývoju modernej psychológie. Ako už bolo spomínané, štúdium fyziológie hralo hlavnú úlohu vo vývoji psychológie ako samostatnej vedy. Dnes je táto perspektíva známa ako biologická psychológia (nazývaná tiež ako biopsychológia alebo fyziologická psychológia).Toto hľadisko zdôrazňuje fyzické a biologické zá- klady správania. Biologická perspektíva vychádza z poznania, že všetky myšlienky, pocity a správanie majú určite biologickú príčinu. Ide o jeden z hlavných perspektív psychológie.
Psychodynamická perspektíva ktorá vychádza - z práce Sigmunda Freuda, zdôrazňuje nevedomé psychologické procesy (napríklad želania a obavy, ktorých si nie sme úplne vedomí) a hovorí, že pri formovaní osobnosti dospelého človeka sú rozhodujúce zážitky z detstva. V roku 1900 Sigmund Freud predstavil svoj Topografický model mysle, v ktorom tvrdil, že myseľ je možné rozdeliť do troch oblastí vedomia, podvedomia a nevedomia. Vedomá časť mysle obsahuje informá- cie, na ktoré sa v danej chvíli zameriavame (to, čo práve cítime a na čo myslíme). Podvedomie obsahuje materiál, ktorý je schopný stať sa vedomím, ale momentálne nie je vedomý, pretože k nemu nesmeruje pozornosť. Obsahy podvedomia môžeme presunúť do vedomia zmenou pozornosti. Nevedomie predstavuje najkontroverznejšiu časť topografického modelu. Súčasťou sú totiž obsahy vyvolávajúce napríklad úzkosť a teda ide o materiály, ktoré sú potláčané (držané mimo vedomia) z dôvodu vlastnej ochrany, pretože vyvolávajú nepríjemné pocity.
Behaviorálna psychológia poukazuje na to, že ak sa laická predstava - o psychológii viaže k predstave odborníkov v bielych plášťoch a v laboratóriách, kde sa sledujú experimenty na potkanoch, ide s najväčšou pravdepodobnosťou o predstavu psychológie z behaviorálnej perspektívy. Behaviorálna psychológia sa zameriava na naučené správanie. Táto perspektíva bola zalo- žená na práci psychológov, ako bol Edward L. Thorndike, John Watson, teda predstaviteľov behaviorizmu. Tento smer dominoval psychológii v 50. rokoch. V súčasnosti sa obdobne táto perspektíva zaoberá tým, ako sa správaniu vieme naučiť a posilňovať ho. Ide o princípy správania, ktoré sa často uplat- ňujú v prostredí duševného zdravia, kde terapeuti a poradcovia používajú behaviorálne techniky. Behaviorizmus sa líši od väčšiny ostatných prístupov, pretože sa na ľudí (a zvieratá) pozerá cez perspektívu vplyvu prostredia, v ktorom sa nachádzajú. Predpokladom je, že osobnosť a správanie jedinca je výsledkom toho, čo sa z daného prostredia naučíme. Inými slovami, behaviorálna perspektíva v psychológii sa zaoberá tým, ako podnety z prostredia (nazývané aj stimuly) ovplyvňujú pozorovateľné správanie (nazývané aj ako reakcia). Perspektíva behaviorizmu navrhuje dva hlavné procesy, pri ktorých sa ľudia učia zo svojho prostredia: klasické a operatívne podmieňovanie. Behaviorizmus tiež ide rovinou vedeckej metodológie (napr. cez kontrolované experimenty) a vedci v tomto prístupe veria, že by sa malo študovať iba pozorovateľné správanie, pretože sa dá objektívne merať. V tejto súvislosti behaviorizmus odmieta myšlienku, že ľudia majú slobodnú vôľu, dominuje presvedčenie, že všetko správanie určuje prostredie.
Humanistická psychológia sa po psychodynamickom a behavioristickom - prístupe ukázala ako tretia významná perspektíva v psychológii. Ide o konštruktívny pohľad na ľudské bytosti a na ich podstatnú schopnosť sebestačnosti. Táto vlna psychológie je vedená presvedčením, že zámernosť a etické hodnoty sú kľúčovými psychologickými silami určujúcimi ľudské správanie. Humanistickí psycholó- govia sa usilujú posilniť ľudské schopnosti voľby, tvorivosti, interakcie tela, mysle, ducha a schopnosti stať sa viac uvedomelými, slobodnými, zodpovednými a dôveryhodnými.. Inými slovami, humanistická psychológia predstavuje psychologickú perspektívu, ktorá zdôrazňuje štúdium celého človeka (známa ako holizmus). Taktiež zdôrazňuje úlohu motivácie v myslení a správaní. Psychológovia sa v danej perspektíve zameriavajú na to, čo vedie ľudí k rastu, zmene a rozvoju ich osobného potenciálu. Východiskom teda je, že formovanie osobnosti predstavuje prebiehajúci proces motivovaný potrebou relatívnej integrácie, vedený zá- mernosťou, výberom, hierarchickým usporiadaním hodnôt a neustále sa rozširujúcim vedomím. Humanistickí psychológovia sa na ľudské správanie pozerajú nielen očami pozorovateľa, ale aj osobou, ktorá sa správa. Humanistickí psychológovia sa domnievajú, že správanie jednotlivca súvisí s jeho vnútornými pocitmi a obrazom samého seba. Humanistická perspektíva sa sústredí na názor, že každý človek je jedinečný a individuálny a má slobodnú vôľu, ktorá sa v priebehu života môže meniť.
Kognitívna perspektíva asi v 50. rokoch sa objavila - nová perspektíva známa ako kognitívna psychológia. Táto perspektíva bola ovplyvnená najmä napr. Jeanom Piagetom alebo Albertom Bandurom. V tomtKognitívne orientovaní psychológia často definujú účinky na správanie z hľadiska mentálnych konštruktov (napr. klasické podmieňovanie ako zmena správania, ktorá je dôsledkom vytvárania asociácií v pamäti). Kognitívny prístup tak posil- ňuje funkčný prístup uľahčením objavovania nových príčinných vzťahov medzi prostredím a správaním. Prakticky sa kognitívna perspektíva zaoberá mentálnymi funkciami, ako je pamäť, vnímanie, pozornosť a pod. Z hľadiska spôsobu spracovania informácií považuje ľudí za podobných počítačom. Napríklad ľudský mozog aj počítač spracovávajú informácie, ukladajú údaje a majú vstupný a výstupný postup. Táto skutočnosť viedla kognitívnych psychológov ku vysvetleniu, že napríklad pamäť pozostáva z troch etáp: kódovanie, ukladanie a vybavenie informácií. Ide o mimoriadne vedecký prístup a na štúdium ľudského správania sa zvyčajne využívajú laboratórne experimenty.
Evolučná psychológia je druhou vlnou kognitívnej revolúcie. - prvá vlna sa zamerala na výpočtové procesy, ktoré generujú poznatky osvete: vnímanie, pozornosť, učenie, pamäť a pod. Druhá vlna vníma mozog ako celok zložený z vyvinutých systémov, ktoré boli vyvinuté prirodzeným výberom slúžiac na spracovanie informácií na adaptívnu reguláciu sprá- vania a fyzických procesov. Tento posun zamerania sa od získavania vedomostí k adaptívnej regulácii správania poskytuje nové spôsoby uvažovania o každej téme v psychológii. Prakticky sa teda evolučná psychológia zameriava na štúdium toho, ako môže teó- ria evolúcie vysvetliť fyziologické procesy. Psychológovia, ktorí sa zaují- majú o túto perspektívu, uplatňujú základné evolučné princípy (napr. prirodzený výber) na psychologické javy. Existuje niekoľko obmedzení tohto prístupu. Hlavným problémom je, že mnohé predpoklady sa mimoriadne ťažko empiricky dokazujú.
Zaujali Vás informácie o psychológii ? Alebo máte ďalšie otázky a hľadáte odpovede ? V prípade potreby nás kontaktujte online formou alebo telefonicky +421 947 919 951